Začnem snívaním. Ruší priestor i čas. A práve preto ma učí pohybovať sa v priestore, podriaďovať sa času. Robí ma veľkým I maličkým, dieťaťom I starcom. Sen je život vo mne. Kontrast, nie rozpor, ticho, nie hluchota, medzi bielou a čiernou nielen kompromisná šeď
Snívanie je nekonečná krajina môjho ja, kde je odpustené vymýšľať si krídla na nebezpečné lety, padáky na zoskoky z ďalekých hviezd, lebo viem – Žiť sa dá len na Zemi.
Preto zapaľujem oblohu nad oknom, ktorým sa na mňa pozerá Boh, prekračujem Jeho dokonalý kruh, kým ma pochybnosti nespália na popol… tak premenený na prach, akoby som ani nebol, pristávam na lúke. Zázračná optika môjho snívania má silu zmenšiť lúku a zväčšiť trávu v jedinom obraze. Nájdite si ho…
Obrazy Pavla Mózu sú snívaním. Provokujú nesmiernosť, ktorá je v nás, túžbu po transcendentnom pokoji duše, zároveň vyvolávajú metafyzickú miniatúru vlastného bytia. V jedinom obraze. Ak geometriu obrazcov prečítame ako filozofiu obrazov, pochopíme, že Okno do neba musí byť práve štvorcové, lebo v jeho symbolike je obsiahnutý ľudský princíp dokonalosti, a kruh je najdokonalejšou formou nebeských síl, trojuholníku dal Pytagoras nádej spoznať tajomstvá vesmíru, špirála sa neprestajne pohybuje… A tiež oheň je dôležitý.
Nielen svetlo, chladne odkrývajúce povrch viditeľného. Oheň – žiarenie jadra, teplo, ktoré rozosníva…